na Blog.cz

Brrr. Viem, že sem píšem pričasto, ale nemôžem si pomôcť. Vždy, keď mám takéto blbé obdobie, nemôžem robiť nič normálne, len zabíjať čas. Okrem toho mi už vôbec nechutí jesť, neviem, čo s tým, ale nič do seba nedokážem dostať. V každom prípade však pôjdem cez víkend na dráhu, dva týždne som sa kvôli chorobe flákala.

Fuj. Hnus. Je mi z toho všetkého na nič. Áno, budem úprimná aspoň tu. Hoci každému hovorím, ako mi to je všetko jedno a v skutočnosti asi aj naozaj je, ale aj tak... je mi na nič. Píše sa to spolu alebo osobitne? Neviem. Prečo sa musím cítiť tak otrasne? Nie je to fér. Celé tie roky sa ma toľko ľudí stále dokola pýta, že prečo som smutná, čo mi je a podobné drísty... Neznášam to. Kedysi by som sa tej otázky možno zľakla, ale dnes mám kvôli nej chuť zabíjať. Čo nechápu, že mne už nič nie je? Pravdaže nie. Nikto to nechápe. Nikto nechápe, že napriek všetkému som šťastná. Jediné, čo mi ten pocit kazí, sú chvíle, keď mi niekto môže tú otázku položiť a vyjde z toho len tak, beztrestne.

Ja predsa nemôžem za to, že nemôžem spávať, dokonca viem, čia je to chyba, rozhodne nie moja. Nemôžem za to, že potom ráno nevládzem. Nemôžem za to, že ma v škole nič nebaví, nebaví ma už ani jesť... A čo iné mi ostáva než hľadieť do prázdna a čakať, kým sa prebudím a potom zistiť, že mi zase nezostáva nič iné, len v tom pokračovať? V poslednom čase sa ma ľudia pýtajú, vypytujú sa... stále to isté. Len tí v škole. Nehovorí to samo za seba? Ja nie som stroskotanec, vo svojom živote nehľadím celý čas doprázdna. Dokážem byť normálna, dokážem byť zábavná, dokážem normálne komunikovať, dokážem sa nesmiať nasilu. Každý človek to dokáže, len povrchní ľudia si myslia, že nie. Lenže kto mi uverí? Nikto, pretože väčšina ľudí ma už v škole videla... Nie je mi to jedno, hoci by som veľmi chcela. Aspoň teraz nie.

Dnešok dopadol ešte horšie ako som si predstavovala a zapríčinil to, že ani piatok zrejme len tak nezbehne. Začínam mať fakt strach...a to už je čo povedať.

Tak som sem dostala nejaké tie fotky z toho "môjho" "nového" foťáka. Sú hrozné, však? To preto, že ich fotila jedna veľmi amatérska osoba. Som amatér fakt vo všetkom.

Zase mám ten zvláštny pocit, falošné presvedčenie, že keď pozriem von oknom, bude jar. Asi je to tým, že som dlho nebola vonku.

Mala som byť doma len do piatku, ale keďže mám fajn mamu (aj keď na ňu v kuse nadávam), sfalšuje mi ospravedlnenku a môžem byť doma do stredy. Desím sa návratu do školy, tak trochu pre ten hlúpy sen, čo sa mi zase sníval. Náš fyzikár dokáže byť v snoch strašidelný, fakt.

Najhorší scenár toho štvrtka môže znieť nasledovne: Na fyzike mi dá písať písomku, ešte ťažšiu ako som mala písať, na matematike mi buď zaokrúhli dvojku, alebo ma dokonca vyvolá k tabuli, na geografii ma vyvolá, lebo som nepísala písomku, na slovenčine by sa najhoršie mohlo stať, že náhodou budeme písať literatúru v ten deň, alebo ma zase vyvolá, neviem. Neviem, kde a ako obstojí výhovorka, že som bola chorá, keďže už sa blíži ten termín definitívneho zaokrúhľovania známok. Ale myslím, ež to bude celkom fajn, štvrtok zbehne, piatok tiež a bude víkend, potom len štyri dni. Potom začne druhý polrok, to tiež nejak zbehne, začnem s mamou prezerať dovolenky, na ktoré nemáme a bude to fajn. A v druhom polroku mením taktiku alebo sa o to aspoň pokúsim. Najlepšie je sa na začiatku prihlásiť, viem to odjakživa, len som príliš lenivá.

Okrem toho zase maľujem ďalší čudný obraz a dokončím ho, len čakám, kedy mi niekto prinesie (kyblík)plechovku bielej akryli. Musím to niekomu pripomenúť. Je vonku veľká zima? Dnes asi pôjdem na klavír. Ale stále mám taký čudný pocit, nie akoby už prišla jar, ale akoby sa vrátila tá minulá. Ťažko povedať prečo, vlastne sa to nedá.

A inak! Ten foťák, no už som ho skoro pokazila. Stále mi vypisuje nejakú Card Error. Je to moja chyba? Netuším. Dnes sa pravdepodobne odhodlám presunúť si z neho fotky do počítača, ale až večer. Potrebujem s tým ísť vonku a zistiť, čo ten foťák v sebe má. To znie strašne.

Už teraz sa teším na to vyberanie dovoleniek, tie Top First Moment, štvor/päť-hviezdičkové hotely, Ultra All Inclusive a neviem čo všetko, je to fakt sranda. Zase budem vykrikovať, že ale tam nie je windsurfing ani potápanie! Poďme do Francúzska! A nikto ma nebude počúvať, oni budú híkať nad tými Ultra neviem čo, že sa budú môcť napchávať celý deň a všetci sa z toho budeme smiať... Pozrieme si fotky, ktoré ukazujú všetko z tej najlepšej strany, to modré more, tobogány a všetky tie drísty...

Fajn. Prestávam tomu rozumieť.

Dobre, prihlásila som sa na krúžok digitálnej fotografie. Vlastne, nie, neprihlásila, ale posielala som tam nejaké fotky. Niekedy predvčerom mi prišla odpoveď, také trápne kecy od riaditeľa, ktorý ten krúžok má, a za tým, že: "Zastav sa pri mojej kancelárii." Keďže som už v tom čase bezpečne ležala doma s chrípkou, bola som rada, že mám výhovorku. Ehm, tomu nášmu riaditeľovi ani nezdravím, ani ho nemám v láske a vôbec som nechápala, čo to pre trolla má znamenať.

No na druhý deň mi brat od neho priniesol, eh, foťák - zrkadlovku. Len tak. Je to síce foťák, ktorý už má čosi za sebou, ale aj tak, ja... Netuším, čo s ním mám robiť. To je akože teraz môj? Čosi ako pôžička alebo...? Netvárim sa, že som s ním neskúšala fotiť, samozrejme, že som to skúšala, aj som čítala návod, ale mám pocit, že nie som o nič múdrejšia. V mojom prípade hrozí obrovské riziko, že na tom foťáku čosi pokazím a to by bola katastrofa...

Zvláštne je, že keď som ho dostala, asi prvých tridsať minút som sa vytešovala vôbec neviem, že nad čím, až potom som vlastne prišla na to, že hoci je táto udalosť neuveriteľná, radšej by som bola, keby sa to vôbec nedialo, pretože ako som už spomínala, nerozumiem tomu.

Je možné, že preto, že som strašne hlúpa.

Asi by som sa fakt mala tešiť... Ja neviem.

Dnes si sem dám čosi rockovejšie, milujem tieto svoje nálady!

Nie je rock najlepšia hudba na svete? Jasné, že je!

Choroba sa dostavila o týždeň neskôr ako som chcela. No, a, samozrejme, že neprišla práve včas, ako sa hovorí. Jediné, čo zmeškám je písomka z chémie, tej som sa moc nebála. No na budúci týždeň - pondelok - literatúra, hrom do toho! A v stredu geografia... Okrem toho som doma len od stredy, lebo som strašne sprostá. A len dnes ma vyšetrili, takže na stredu aj tak ospravedlnenku nemám. Ja som tam v stredu bola, ale oni nie, no a po hodine čakania vonku som nakoniec s omrzlinami musela ísť domov.

V posledných dňoch nejak nemám nič na srdci ani potrebu niečo písať o sebe, ani hrabať sa v starých fotkách a zverejňovať ich, ani maľovať, ani nič ďalšie...

Ako to pokračuje? Tak nejak... to ide.

Začnime trebárs známkami, aj keď sú mi stále úplne ukradnuté... Po celý život samé výborné a teraz to tak nebude. Vôbec mi to nevadí, možno preto, že som s tým už niekoľkokrát bola zmierená a potom sa to zase nejak urovnalo... alebo na konci deviatky, ten "darček" od triedneho a zase čisté...

Ale nie, ak mám pravdu povedať, vždy mi to bolo úplne fuk. Tak budem mať to vysvedčenie aspoň trochu pestrejšie. Z fyziky som tak nejak dúfala v jednotku z písomku - aspoň by som tak možno dokázala, že nie som sliepka, ako to u nás ten starý alkoholik vyhlasuje. Ale nekonalo sa, tak bude dvojka, no, aj z geografie bude dvojka, hoci tam zase o mne profesor vyhlasuje, že mám "dobrú hlavu, len sa musím trochu prebrať". A ja vôbec nechápem, odkiaľ to má. Z chémie mám prekapivo samé jednotky, fakt ma to zaráža. Dokonca jednu za aktivitu. Ale ešte bude pár príležitostí si to pokaziť... Z matiky som s tým už začala, vždy to tak je - na začiatku sa čudujem, aké je to ľahké, potom to flákam a už to zrazu také ľahké nie je. Alebo sa jednoducho neviem prebrať z toho "školského mikrospánku", ktorý na mňa sadá. Slovinu neriešim, tobôž nie literatúru, pretože to je ten najhorší predmet na svete, ktorý vyučuje jedna stará ropucha. A tak nejak...

Som hladná. Ale o tom asi nie je vhodné písať, pretože to nezaujíma ani mňa. Napíšem trebárs o tom, že na klavíri som dostala nové noty a... chvíľka napätia... aspoň jedna skladba sa mi naozaj pozdáva! A je to neuveriteľné, ale už ju takmer celú viem. Inokedy mi to trvá nejaké tie tri mesiace. Áno, keď sa mi chce, tak to ide oveľa rýchlejšie. Do užšieho výberu mojej drahocennej učiteľky sa dostala aj skladba s názvom Žiaľ, ktorá bola tiež pekná, ale napokon sa usúdilo, že nemôžem mať tri pomalé. Ešte sa musí nájsť nejaká strašne rýchla, strašne "veselá" a strašne o ničom skladba. Mrzelo ma, že popritom ako mi vyberala tie skladby si pri niektorých hundrala, že sú príliš ťažké, tie skúsime až o rok-dva... a že sú príliš dlhé. Uznávam, že som ich videla hore nohami, ale nezdali sa mi až tak komplikované. A prosím pekne, hrala som už aj a stále hrám jednu trinásť-stranovú skladbu, tak čo? Som presvedčená, že by som ich zvládla, aj keď dobre, viem, že tie predtým boli omnoho ťažšie ako by mali byť a že som ich nikdy nevedela hrať dokonale, ale... Takto ma to nebaví, aj keď viem, že je to tak zrejme lepšie, ak chcem naozaj vedieť hrať... hm...

Fakt som hladná. Zverejním tento úbohučký článoček, keď som sa už s ním tak natrápila a idem si čosi zajesť...